Bol
raz v jednej krajine medzi horami jeden obchodník. Muž žil sám, nikdy sa
neoženil a nemal žiadnych priateľov. Starý obchodník chodil hore dole
a nemohol zaspať. Vyšiel von z domu a videl ľudí, čo chodili zo
všetkých možných smerov na jedno a to isté miesto. Nejaký hlas sa otočil k nemu:
„Brat, ty nejdeš?“ Brat? On nemal súrodencov. Bol len obchodník a preňho
neexistoval nik iný ako klienti: kto kupoval a kto predával. Po celý život
bol sám a nezaujímalo ho, kto sú jeho klienti a čo robia. Ale kam
všetci idú? Pohol sa trochu zo zvedavosti. Pridal sa ku skupinke starých
a detí. Brat! Ach, iste. Bolo by možno aj pekné mať veľa súrodencov! Ale
srdce mu šepkalo, že nemohol byť ich bratom. Koľkokrát ich oklamal? Stále chcel
predať čo najdrahšie. A špekuloval na potrebách chudobných. A nikdy sa
jeho ruka neotvorila, aby darovala. Nie, on nemohol byť brat tých chudákov,
ktorých stále okrádal, klamal a zrádzal. A predsa všetci kráčali po
jeho boku. A prišli do jaskyne v Betleheme. Teraz ich videl vojsť a nikto
neprišiel s prázdnymi rukami. Aj chudobní v nich mali niečo. On nemal
nič. On, čo bol bohatý. Prišiel ku jasliam spolu s ostatnými, kľakol si na
kolená ako ostatní. „Pane“, povedal, „správal som sa zle k mojim bratom.
Odpusť mi.“ A začal plakať. Opretý o strom, pred jaskyňou obchodník
plakal a jeho srdce sa zmenilo. Pri prvom svetle vychádzajúceho slnka tie
slzy sa ligotali ako perly medzi dvomi listami. Zrodilo sa imelo...
